Podľa inkskej tradície vznikla inkská ríša zhruba okolo roku 1200 pred Kr. a založil ju legendárny Manco Capac (I.). Prvými vládcami Inkov boli náčelníci vládnúci malému územiu okolo Cuzca.Najväčšiu rozlohu ríša dosiahla vlády jedenásteho inku Huyana Capaca (1493 -1527) na severe po rieku Ancasmayo, na juhu po rieku Maule. Po jeho smrti (1527) bojovali o moc jeho synovia: dvanásty inka Huascar (opieral sa o tradičnú elitu v Cuzcu) a Atahualpa (opieral sa o vojsko v severných provinciách). Atahualpa roku 1532 Huascara zosadil. Španieli pod vedením F.Pizarra tu pristáli v roku 1531 a keďže práve prebiehala spomínaná občianska vojna, ríšu veľmi rýchlo dobyli a Atahualpu roku 1533 popravili. Španielmi dosadený inka Manco Capac II. po istom čase (1536) zorganizoval povstanie a v horskej oblasti Vilcabamba zorganizoval tieňové kráľovstvo. Toto zaniklo roku 1572, kedy bol zajatý a popravený jeho posledný vládca Tupac Amaru I.

V štáte mal každý právo na obrábateľnú pôdu veľkú asi 100 krát 50 m, v čase neúrody živili obyvateľov štátne sýpky. Okrem toho mal každý právo na stravu. Vyspelá bola aj starostlivosť o vdovy a siroty. Priepasť medzi bohatými a pospolitým ľudom bola však veľká.Významnú úlohu zohrávala armáda,ktorá okrem získavania území a potláčania vzbúr organizovala aj násilné presídľovanie obyvateľstva (napríklad remeselníkov z dobytých území do Cuzca).

Inkovia skultúrnili 40 druhov rastlín a domestikovali najviac zvierat v Amerike (kačica,lama, pes,morča, alpaka). 

Oficiálnou inkskou rečou bola kečuánčina. Hovoril ňou panovník aj poddaní. Slovo kečua znamená obyvateľ teplého údolia a pôvodne bolo názvom obyvateľom trávnatej krajiny Kečua.Tento výraz teda označovalo miesto, meno kmeňa i reč, dnes sa ním však nazýva iba reč.

Aby práca nebola veľkým veľkým bremenom, nariadil inka každý mesiac svätiť tri dni. Súčasne rozkázal aby sa každý mesiac konali tri trhi, na ktoré mali prísti robotníci z polí a vypočuť si inkové rozkazy a rady. Tieto trhy sa nazývali katu. Peruánsky indián túžil po luxusnom tovare, hoci geografické ohraničenie, neznalosť kolesa a ťažných zvierat, ako aj vrodená skromnosť, obmedzovali jeho chúťky na minimum. Poľnohospodárske objavy sa však vymieňali na veľkých trhoch s takým úspechom, že čoskoro bola každá úžitková rastlina známa na oboch amerických kontinentoch.

Qipu(uzol), ktoré si kuriéri odovzdávali, sa spomedzi všetkých vymoženosti najväčšmi podobalo písmu. Nebolo to písmo, bola to len mnemotechnická pomôcka. Zauzlené šnúry, zostavené podľa desiatkovej sústavy sa vždy odovzávali s ústným posolstvom. Bez neho by boli nezrozumitelné. Qipu pozostávalo z hlavnej šnúry rôznej dĺžky, z ktorej viseli menšie farebné šnúrky, v určitých odstupoch zauzlené, ktoré slúžili na podporu pamäti. Symbol nuly- šnurka bez uzlov, umožnoval rátať aj vyše 10 000. Každý miestodržiteľ mal k dispozicii vysvetľovača qipu. Ako všetky národy čo nepoznali písmo, aj Inkovia mali vynikajúcu pamäť. Hoci qipu bolo bez ústneho výkladu nezrozumiteľné, používalo sa aj ako pomôcka na zapamätanie historických udalosti.

zdroj:https://www.strach.wgz.cz/