Pohorie altaj
Milí čitatelia
Do tejto fotogalérie budeme postupne vkladať nové obrázky z úžasnej scenérie, ktorú si pre nás pripravila príroda. Verím že sa mnohým z vás budú páčiť. Ak by ste aj vy našli niečo zaujímavé tak kľudne kontaktujte niekoho z nášho tímu aby to tam pridal. Teraz vám bližšie popíšem niečo o fotkách ktoré nájdete v tejto fotogalérii.
Na úvod som pre vás pripravil nádherné pohorie ktoré ma už dlhší čas fascinuje, a raz v živote by som sa tam chcel ísť pozrieť aj naživo. Ak ste videli skôr fotky a potom toto čítate tak možno viete o ktorom pohorí to rozprávam. Toto pohorie sa nazýva Altaj a nachádza sa v rusku. Viac o ňom vám sem pridám z jedného článku (pre zaujímavosť).
Našiel som pekný článok o tomto pohorí aj s fotkami, tak som to sem takýmto štýlom pridal, ale aj vo fotogalérii nájdete množstvo nádherných fotiek s tohto užásného pohoria, aké si pre nás pripravila príroda.
Očarujúce hory, panenská, civilizácia celkom nedotknutá príroda, svet známy našim predkom, odrážajúci sa v ich mýtoch, bájach a rozprávkach. Svet, ktorý je nevyhnutný pre celistvejšie vnímanie skutočností a bytia človeka. Svet, ktorý sme už temer zaplašili našou technikou, ktorý ale nenávratne nezmizol a zostalo ho len málo. Ale i za to málo ďakujeme.
Altaj je jedno z najdlhších a možno najkrajších temer nedotknutých miest na svete, ktorého dĺžka činí 1900 km a šírka 600 km, rozkladá sa v strednej Ázii. Rozmanitosť prírody Altaja je daná členitosťou povrchu i polohou na rozhraní sibírskej tajgy, kazašských stepí a stredoázijských polopúští. Altaj tvorí výraznú bariéru medzi severom a juhom, východom a západom kontinentu. Všetky tieto smery a pre ne typické krajiny spoluvytvárali tunajšiu prírodu. Môžeme tu uvidieť cédrovú tajgu, púšť a horúcu step hneď vedľa ľadovcov alebo rozsiahle močiare a vlhké lesy v susedstve vyprahnutých strání a krasových plošín. Vysoké chrbty sú striedané plochými kotlinami a horskými plošinami. Ešte raz vďaka za to, že Altaj patrí medzi jedno z najmenej osídlených miest na svete, takže ho človek nestihol príliš zdevastovať.
Dnešnú, ani nie stotisícovú rodinu Altajcov tvoria potomkovia rady kmeňov, ktoré tu žili pomerne oddelene v rôznych kútoch Altaja. Altajci nikdy nemali písomníctvo - prvú abecedu začali používať až niekedy v roku 1920. Po stáročia však spriadali svoju jedinú literatúru - altajský kaj o desiatkach tisícov veršov.
Altajskú klímu výrazne ovplyvňujú arkticky chladné vzdušné masy z Karského mora Severného ľadového oceánu. Na severnej náveternej strane Katuňského a Severočujského chrbta sú príčinou chladných a výdatných zrážok v podobe opakujúcich sa prehánok či vytrvalých lejakov, zatiaľ čo v južných dolinách je zrážok omnoho menej. Z tejto strany pohoria je možné pozorovať neustále sa tvoriace "chmáry" nad štítmi hrebeňa, ktoré sa však len zriedka prevalia na južnú stranu.
Očarujúce hory, panenská, civilizácia celkom nedotknutá príroda, svet známy našim predkom, odrážajúci sa v ich mýtoch, bájach a rozprávkach. Svet, ktorý je nevyhnutný pre celistvejšie vnímanie skutočností a bytia človeka. Svet, ktorý sme už temer zaplašili našou technikou, ktorý ale nenávratne nezmizol a zostalo ho len málo. Ale i za to málo ďakujeme.
Altaj je jedno z najdlhších a možno najkrajších temer nedotknutých miest na svete, ktorého dĺžka činí 1900 km a šírka 600 km, rozkladá sa v strednej Ázii. Rozmanitosť prírody Altaja je daná členitosťou povrchu i polohou na rozhraní sibírskej tajgy, kazašských stepí a stredoázijských polopúští. Altaj tvorí výraznú bariéru medzi severom a juhom, východom a západom kontinentu. Všetky tieto smery a pre ne typické krajiny spoluvytvárali tunajšiu prírodu. Môžeme tu uvidieť cédrovú tajgu, púšť a horúcu step hneď vedľa ľadovcov alebo rozsiahle močiare a vlhké lesy v susedstve vyprahnutých strání a krasových plošín. Vysoké chrbty sú striedané plochými kotlinami a horskými plošinami. Ešte raz vďaka za to, že Altaj patrí medzi jedno z najmenej osídlených miest na svete, takže ho človek nestihol príliš zdevastovať.
Dnešnú, ani nie stotisícovú rodinu Altajcov tvoria potomkovia rady kmeňov, ktoré tu žili pomerne oddelene v rôznych kútoch Altaja. Altajci nikdy nemali písomníctvo - prvú abecedu začali používať až niekedy v roku 1920. Po stáročia však spriadali svoju jedinú literatúru - altajský kaj o desiatkach tisícov veršov.
Altajskú klímu výrazne ovplyvňujú arkticky chladné vzdušné masy z Karského mora Severného ľadového oceánu. Na severnej náveternej strane Katuňského a Severočujského chrbta sú príčinou chladných a výdatných zrážok v podobe opakujúcich sa prehánok či vytrvalých lejakov, zatiaľ čo v južných dolinách je zrážok omnoho menej. Z tejto strany pohoria je možné pozorovať neustále sa tvoriace "chmáry" nad štítmi hrebeňa, ktoré sa však len zriedka prevalia na južnú stranu.
Očarujúce hory, panenská, civilizácia celkom nedotknutá príroda, svet známy našim predkom, odrážajúci sa v ich mýtoch, bájach a rozprávkach. Svet, ktorý je nevyhnutný pre celistvejšie vnímanie skutočností a bytia človeka. Svet, ktorý sme už temer zaplašili našou technikou, ktorý ale nenávratne nezmizol a zostalo ho len málo. Ale i za to málo ďakujeme.
Altaj je jedno z najdlhších a možno najkrajších temer nedotknutých miest na svete, ktorého dĺžka činí 1900 km a šírka 600 km, rozkladá sa v strednej Ázii. Rozmanitosť prírody Altaja je daná členitosťou povrchu i polohou na rozhraní sibírskej tajgy, kazašských stepí a stredoázijských polopúští. Altaj tvorí výraznú bariéru medzi severom a juhom, východom a západom kontinentu. Všetky tieto smery a pre ne typické krajiny spoluvytvárali tunajšiu prírodu. Môžeme tu uvidieť cédrovú tajgu, púšť a horúcu step hneď vedľa ľadovcov alebo rozsiahle močiare a vlhké lesy v susedstve vyprahnutých strání a krasových plošín. Vysoké chrbty sú striedané plochými kotlinami a horskými plošinami. Ešte raz vďaka za to, že Altaj patrí medzi jedno z najmenej osídlených miest na svete, takže ho človek nestihol príliš zdevastovať.
Dnešnú, ani nie stotisícovú rodinu Altajcov tvoria potomkovia rady kmeňov, ktoré tu žili pomerne oddelene v rôznych kútoch Altaja. Altajci nikdy nemali písomníctvo - prvú abecedu začali používať až niekedy v roku 1920. Po stáročia však spriadali svoju jedinú literatúru - altajský kaj o desiatkach tisícov veršov.
Altajskú klímu výrazne ovplyvňujú arkticky chladné vzdušné masy z Karského mora Severného ľadového oceánu. Na severnej náveternej strane Katuňského a Severočujského chrbta sú príčinou chladných a výdatných zrážok v podobe opakujúcich sa prehánok či vytrvalých lejakov, zatiaľ čo v južných dolinách je zrážok omnoho menej. Z tejto strany pohoria je možné pozorovať neustále sa tvoriace "chmáry" nad štítmi hrebeňa, ktoré sa však len zriedka prevalia na južnú stranu.
Charakter rastlinstva sa mení v závislosti na výške. V najnižšie položených častiach do 500 m n.m. sa vyskytuje listnatý a zmiešaný les s prevahou brezy a osiky s hustým bylinným podrastom. Vyššie sa už vyskytuje ihličnatý les označovaný ako horská tajga.
|
Čo je to vlastne tajga? Týmto názvom sa označuje sibírsky ihličnatý les alebo taký les, ktorý má ihličnany v prevahe nad listnáčmi. Tajga tvorí jadro všetkých sibírskych lesov, ktoré v rovinatej západnej Sibíri vytvárajú súvislú zónu močiarnatých lesov. Celý tento komplex nadväzuje na juhu na pásmo lesostepi a na severe je ohraničený lesotundrou. V zóne močiarnatých lesov sa potom rozlišuje niekoľko podzón. Prvú podzónu tvorí pomerne úzky pás listnatých lesov s prevahou brezy a osiky a je najznámejší zo všetkých sibírskych lesov lebo práve týmto lesom vedie transsibírska magistrála a nachádza sa v nej väčšina významných sídiel Sibíri. |
|
|
Severne od podzóny listnatých lesov sa nachádzajú tri podzóny tajgy (južná, stredná a severná) v ktorých postupne ubúda brezy i ostatných listnáčov a prevažuje smrekovec a limba. Posledným lesným pásmom je potom podzóna riedkeho lesa s výraznou prevahou nízkokmenného smrekovca s prímesou smreku v kraji močiarov a vresovísk. |
 |
Pásmo horskej tajgy začína niekde vo výškach okolo 500 m n.m. a končí až v miestach nad 2000 m n. m., pričom smerom na východ sa prejavuje mierny vzostup hornej hranice. Horskú tajgu môžete vidieť v dvoch prevedeniach: ako nepriestupnú húštinu ihličnanov s drvivou prevahou smrekovca a cédra a ako riedky ihličnatý les s veľmi hustým krovitým porastom so zastúpením hlohu, zemolezu, kamčatských čučoriedok (plod má tvar hrušky a chutnajú trochu trpko), červených i čiernych ríbezlí, malín, tavoľníka, rododendrónov... a viditeľná krajina vyvoláva asociáciu na sibírsky dažďový prales. Pri dlhodobých lejakoch sa údolia riek premenia na mokrinu a krajina pripomína scény prvohôr. |
|
Typický ihličnan tajgy je elegantne štíhly s cármi visiacich machov a lišajníkov na vetvách. Kolosálna stabilita a úžasné zdravie ekosystému horskej tajgy je zrejmá i z množstva pučiacich výhonkov ihličnanov rôzneho veku od úplných tyčiniek až po dvojmetrových mladíkov skrývajúcich sa v poraste dospelákov a s pestrým kobercom húb (tie tu skutočne nemusíte hľadať - proste sa zastavíte a rozhliadnete sa) na nekonečných bochníkoch zelených machov a žltobielych lišajníkov. Odolnosť vegetácie možno sledovať na skalnatých svahoch s kamennými morénami a sutinou, kde prvé pionierske smrekovce, samozrejme rôzne pokrútené a zohnuté pod stálym tlakom zosúvajúceho sa kamenia, vytvárajú základ budúceho lesa. |
 |
Na východnom úpätí Severočujského a Juhočujského chrbta je horská step nazývaná Čujská step s hlavným sídelným centrom Koš-Agač. Jedná sa o rovinatú, takpovediac polopúštnu oblasť s úplnou neprítomnosťou lesa vo výške okolo 2 000 m n.m.
Nad súvislým pásmom horskej tajgy rastú ostrovčeky porastov vekovitých cédrov, ktoré sú vystriedané horskou tundrou tiahnucou sa až do výšky cca 2 800 m n.m. Pre horskú tundru sú typické husté porasty zakrpatené polárne brezy a zakrpatené vŕby, ktoré si na konci augusta obliekajú nádherný červenavý kabát.
|
Najvyššie partie hôr sú už kráľovstvom sutín a večného ľadu. |
|
|
Veľkých bežných šeliem ako medveďa, vlka, rysa, rosomáka či snežného leoparda sa nemusíte obávať, sú veľmi plaché a na 90 % ich ani nezbadáte. Určite však uvidíte orlov skalných a iné dravé vtáky, v cédrových hájoch potom páskovanú veveričku burunduka, v skalných partiách nad hranicou lesa potom večne živú pískavku, ozývajúcu sa prenikavým piskotom. Pri troške šťastia sa pred vami v horskej tundre objaví kozorožec ibex. V horskej tajge určite počujete krákavý škrekot i u nás žijúceho vtáčika orešnice perlavej (rusky príznačne kedrovka), ktorý si pochutnáva na cédrových orieškoch. Naopak sa príliš nemusíte obávať náletov bodavého hmyzu - komárov, mušiek a ovadov, rusmi nazývaného jednoducho "gnus". Tento hmyz je typický pre nížinaté oblasti tajgy a v horách sa s nimi stretnete len v močaristých údoliach, kde ich vzhľadom k celkovo drsnej klíme nebude nad únosnú mieru. V nižšie položených partiách lesostepi očakávajte vrčivý let šedých sarančí.
Náboženstvo Altajcov je zaujímavé - opiera sa o animistické tradície šamanstva. Podľa náboženských tradícií Altajcov (a de facto väčšiny ľudských spoločností) je štruktúra sveta tvorená tromi stupňami: nebom, zemou a peklom, ktoré sú spolu prepojené dierou, ktorou bohovia zostupujú na zem a mŕtvi do podsvetia a práve touto dierou môže šamanova duša preniknúť do neba či pekiel. Šamani hrajú podstatnú úlohu pri chránení psychickej integrity spoločenstva proti neviditeľným silám a sú považovaní za bojovníkov proti démonom, chrániacich život, zdravie a plodnosť. Pre ľudské spoločenstvo, žijúce v úzkom kontakte s náhodnými prírodnými vplyvmi, má pocit bezpečia vyvolaný istotou, že jeden z nich je schopný im za kritických okolností, spôsobených obyvateľmi neviditeľného sveta, pomôcť, stabilizujúci účinok. O toto dvojité zaškolenie sa starajú duchovia a starí majstri tvoria iniciáciu. Šaman (=Kam) sa javí ako nenahraditeľný pri každom obrade týkajúcom sa duše ako takej a všetkom čomu je vystavená: to sú predovšetkým nemoci (keď je duša posadnutá zlým duchom alebo sa niekde stratila) a smrť (keď má byť duša vyprevádzaná na onen svet). Šamanom sa človek stane na základe spontánneho povolania, dedičným odovzdaním, osobným rozhodnutím či rozhodnutím rodu, ale uznávaný je až po zaškolení extatického (videnie, tranz, sny) a tradičného (šamanskej techniky, mytológie, genealógie rodu, tajný jazyk). Každá rodina obetuje čas od času kone a tento šamanom vedený obrad dva alebo tri večery po sebe. Dnes je šamanstvo úpadkovým javom, kedysi vraj šamani skutočne lietali, brali na seba ľubovoľnú podobu a konali zázraky, ktoré ich potomkovia dnes už nedokážu zopakovať. (Zdroj: Mircea Eliade - Dejiny náboženského myslenia).
Roku 1904 vzniklo na území Altaja nové náboženstvo, spájajúce prvky budhizmu a ojrotských ľudových tradícií, označované ako Burchanismus.
